Ďakujem…

Som nesmierne vďačná Bohu, že som mala možnosť v živote stretnúť otca Ivana Grófa, tohto don Boscovho kňaza, cez ktorého mi Pán pomohol v osobnom duchovnom živote, v živote učiteľky a vychovávateľky mladých, v pokrvnej rodine a hlavne v povolaní.

Majka s otcom Ivanom v Tatrách

Ako 15-ročná som v roku 1961 čítala životopis dona Bosca od Jura Kozu-Matejova. Boh ma vždy oslovil postavou tohto veľkého svätca. Podľa jeho vzoru, tak ako som vedela, som sa pustila do skromného apoštolátu s dievčatami i v miešanej skupine chlapcov a dievčat. Bola som zapálená za Krista – zapálená dávať ho druhým. V roku 1965 som bola na vysokoškolskej brigáda v Ľubeli, kde som spoznala študentov zo seneckého gymnázia, ktorí veľa rozprávali o profesorovi Ivanovi Grófovi. Chcela som ho spoznať a žiť tak ako on. Jeho kolegovia rozprávali, ako výborne učí, vysvetľuje matematiku a fyziku, aký je náročný, že si aj spievajú a rozprávajú sa o tom, čo zaujíma mladých. Pán profesor mal osobný záujem o mladých. Pomáhal im v prvých láskach, mal pre nich veľké pochopenie, mal ich rád. Kto mal problémy, mohol sa s ním o nich porozprávať. Pomáhal mladým na ceste viery.

Na vysokej škole som istý čas bývala na internáte Pedagogickej fakulty UK v Trnave. Zoznámila som sa s mladými chlapcami a dievčatami, ktorí chodili do kostola. Stretávali sme sa v trnavskom „Hrubom kostole“ a na internáte. Postupne som začala chodievať na stretká, ktoré boli na fare Hrubého kostola. Otec Ivan tam chodieval asi dvojtýždenne a preberal pravdy viery. Videla som, že mladí ho majú radi, rozprávajú sa s ním aj po stretnutiach, určujú si termíny na nové stretnutia. Istý čas chodieval pán profesor do Trnavy na motorke. Potom som počula, že havaroval. Začal chodievať malou červenou fiatkou. Pozvali sme ho na stretká vysokoškolákov, ktoré sa konali v starej budove pedagogickej fakulty v rokoch 1968 – 1969.

Od Boha som dostala dar apoštolátu. Asi v roku 1969 sme mali v Pezinku peknú skupinu mladých. Pozvala som pána profesora, aby nám prednášal o otázkach viery.

Mladí mali veľký záujem o jeho výklad, pretože hovoril logicky, pútavo a s veselými vstupmi. Mal vo vysvetľovaní systém. Postupne vznikali knihy cyklu Cesta k Pravde  1 – 15.

Viedol nás k apoštolátu, venoval sa vodcovským typom, cez ktorých si získaval ďalších mladých. Vo februári 1969 som sa s ním stretla osobne.

V jeseni roku 1969 na chate u Bacigálovcov na Rybníčku sa konali duchovné cvičenia pre 20 – 30 chlapcov a dievčat. Pán profesor sám varil, prednášal, viedol rozhovory, svätú omšu prišiel slúžiť kňaz. Ani v päte mi nenapadlo, že aj pán profesor je kňaz.

Osobne ma povzbudzoval k horlivému duchovnému životu, ku konaniu dobra. Ťažko sa mi rozprávalo o zaľúbení sa do jedného muža alebo o bratovi, ktorý mal problém s alkoholom. Ale on vedel vo všetkom poradiť. Objavil vo mne všetky dary, pomohol mi ich uviesť do služby Božieho kráľovstva. Takto Boh použil i mňa, že veľa ľudí (z Kráľovej pri Senci, Pezinka) začalo k nemu chodiť.

Medzi sebou sme sa povzbudzovali, ako žiť podľa rád, ktoré nám dával, privádzať k Pánovi Ježišovi mladých, svedčiť o ňom svojím životom.

Pán profesor býval v Senci u rodiny Knapovej na Sokolskej ulici číslo 8. Mal tam jednu izbičku, v ktorej bola posteľ, skriňa, knižnica s knihami, stolík a stoličky. Všetko bolo veľmi skromné. Na chodbe boli stoličky pre návštevy, teda nás, ktorí sme denne od 13.30 hneď po vyučovaní chodili na rozhovory a katechézu. Domáci to trpezlivo znášali. Viedol nás k dennej svätej omši alebo aspoň k svätému prijímaniu, k úcte Panny Márie, ku konaniu dobra a k plneniu si povinností. Viedol nás tiež, aby sme si večer robili spytovanie svedomia podľa takzvanej krížovky, spytka, ktoré sme mu pri rozhovore ukázali.

Spytovanie svedomia pozostávalo z troch oblastí: z lásky k Bohu, z lásky k blížnemu a z lásky k sebe. Po skončení rozhovoru sme sa vždy postojačky pomodlili modlitbu Pod tvoju ochranu… a iste nám tajne dával aj požehnanie. Celé hodiny presedel pri vyučovaní katechizmu a počúvaní našich problémov. Viem, že niekedy aj do 22. – 23. hodiny. Vďaka za všetko.

Veľmi mi pomohol ako učiteľke. Radil mi, ako pracovať s prospechovo slabými žiakmi. Odporúčal mi poriadok, lásku, dobrý príklad, veselosť, rozprávanie zaujímavých príbehov, spev s gitarou a apoštolát.

Čo som videla u neho alebo čo som o ňom počula, , to som sa snažila napodobňovať. A tak mnohí žiaci, ktorí mali doma veľké problémy – či to bola smrť otca, alkoholizmus – sa cezo mňa zoznamovali s otcom Ivanom, ktorý im vedel lepšie pomôcť. Pomáhal mi radami, ako sa správať v kolektíve zvlášť ku kolegom (alkohol, faloš, drzí muži, dvojzmyselné reči).

Bol ku mne trpezlivý, na začiatku pri každom rozhovore som mala slzy v očiach, niekedy som nevedela rozprávať. Trpezlivo ma vypočul, pýtal sa, nikdy ma nevyhodil. Precitlivelé správanie z mojej strany bolo aj preto, lebo som málo spávala. Keďže som často nevedela hovoriť, pripravila som sa písomne a prečítala som to, čo som napísala, alebo si to prečítal pán profesor. Postupne som si písala denník, kde som sa mohla úplne otvoriť, ešte aj ako rehoľníčka. Som mu vďačná, že bol ochotný čítať moje riadky a potom na ne reagovať. Podobne robilo veľa sestier a dievčat. Denníky sme mu dali niekoľko dní pred stretnutím, potom bolo treba menej hovoriť a viac mladých vybavil. Horlivo nás povzbudzoval do apoštolátu. Tak zachytil veľa mladých v okolí Senca, Bratislavy, Šamorína, Pezinka, Trnavy… Títo boli skutočnými hrdinami, keď chodievali na sväté omše a sväté prijímanie často iba medzi babkami. Postupne sme mali k apoštolátu diafilmy z Talianska – Albi Splendor, životopisy svätých, ruženec, a tie sme premietali. Mladí chlapci a dievčatá nahrávali k týmto diafilmom hovorené slovo na magnetofón. Veľa dievčat tiež prepisovalo životopisy svätých, lekcionáre, breviáre, modlitebníky, knihy od Jozefa Markuša, Cestu k Pravde…

Otec Ivan mi pomohol v povolaní. Dievčatá, ktoré mali podobné túžby ako ja, utvorili spoločenstvo. Stretávali sme sa raz mesačne, rozjímali sme nad Božím slovom, referovali si o apoštoláte, o práci na sebe. Boli to povzbudivé stretká. Asi od roku 1976 som mala na starosti spoločenstvo mladých chlapcov a dievčat v Pezinku. K tomu všetkému ma viedol otec Ivan a aj mi pomáhal. Tieto spoločenstvá sa začali tvoriť podľa smerníc dona Janka Beňa. Dievčatá, ktoré to so zasvätením mysleli vážne, tvorili horlivé spoločenstvo budúcich Dcér Márie Pomocnice (FMA).

Raz v Plaveckom Mikuláši mi otec Ivan prezradil tajomstvo, že je kňaz.

Chodievala som k nemu na svätú spoveď týždenne alebo dvojtýždenne. Spovedal stručne, jasne, vedel dobrotivo povedať i povzbudiť. Povzbudzoval k častému spojeniu s Bohom (každú hodinu podľa hodiniek), napríklad strelnými modlitbami ako: Ježišu, tichý a pokorný srdcom, sprav srdcia naše podľa srdca svojho, k úcte k Panne Márii, odporúčal nám zasvätiť sa podľa Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu, k pravidelnosti v duchovnom živote, k apoštolátu, nezištnej službe, modlitbe posvätného ruženca.

V roku 1975 mal otec Ivan domovú prehliadku a bol 24 hodín vo väzbe. Niektorí sme boli vypočúvaní. Myslím, že mu chceli dokázať, že je kňaz, ale to sa im nepodarilo. Chránila ho Panna Mária. Samizdaty, knihy, filmy mu našli, ale hostie nie. Keď ho prepustili, chodili sme v noci po ľuďoch, ktorí mohli byť vypočúvaní v súvislosti s otcom Ivanom, aby vedeli, čo majú povedať. Nejaký čas sa k nemu nedalo chodiť.

Zdá sa mi, že potom otec Ivan hľadal Božiu vôľu a dal smernice pre tých, ktorí k nemu chcú chodiť. Bolo to šesť bodov, presne si ich už nepamätám, ale určite to bol:

• pravidelný duchovný život,
• apoštolát, ktorý spočíval vo venovaní sa mladým, ale aj prepisovaní a požičiavaní kníh, prehrávaní magnetofónových pások a podobne,
• ranná meditácia,
• účasť na svätej omši,
• polhodinové štúdium náboženskej literatúry,
• pomoc mnohodetným rodinám a starým ľuďom.

Vtedy niektorí mladí od neho odišli, zdalo sa im to náročné.

Dievčatá, ktoré prejavili znaky povolania, skontaktoval s donom Jozefom Izakovičom a so sestrou saleziánkou Máriou Černou FMA, ktorá bola v tom čase gazdinou na fare v Dubnici nad Váhom u dona Jozefa Čakánka. Počas formačnej doby postulátu od 28. novembra do 24. septembra 1978 sme sa stretávali raz mesačne s otcom Ivanom v malom vlhkom domčeku v Plaveckom Mikuláši.

Od noviciátu prestal kontakt s otcom Ivanom. Mal nás na starosti don Jozef Izakovič a sestra Mária Černá. Pol roka som s otcom Ivanom nebola.

Prvé sľuby sme mali 5. októbra 1980 v Dubnici nad Váhom na novej fare v hornej izbe.

Z kňazov boli prítomní: don Andrej Dermek, domáci kňaz, asi don Nikodém Vašek, predstavená z Poľska, Pavol Méri (šofér dona Dermeka) a domáce sestry. Otec Ivan tam nebol, ani na iných sľuboch FMA okrem večných sľubov v roku 1986. Po páde totality sa na sľuboch zúčastňoval.

Po smrti môjho otca som mala problémy s mamou, ktorá chcela, aby som s ňou bývala doma (nevedela, že som rehoľníčka, a preto ma nechápala). Otec mi pomohol aj tento problém vyriešiť, ale i pretrvávajúce problémy s bratom. Mala som na starosti dorast i sestry – bolo treba riešiť bývania, brať do úvahy, kde pracujú, osobné problémy. A pretože otec Ivan dobre poznal problémy dievčat, vždy mi vedel dobre poradiť. Určitý čas som viedla aspirantky, postulantky, novicky aj juniorky – vždy v inom čase – otec Ivan mi pomáhal zostať si program štúdia, domáce úlohy…

Do roku 1981 sme otcovi Ivanovi tykali, ale keď prišla sestra Vilma Šutková FMA ako predstavená, priala si, aby sme mu vykali. Tak sme robili až do jeho smrti.

Isté roky bol určený ako saleziánsky kňaz pre FMA. Vtedy chodieval aj na naše pracovné stretnutia. Mnohé pomôcky na apoštolát (premietačky, filmy, knihy, pásky, videokazety, písacie stroje a podobne) sme mali od neho, vozil nás autom. Mal hlavnú zásluhu na rozšírení FMA na Slovensku, mal nás veľmi rád a pomáhal nám riešiť všetky ťažké i ľahšie problémy, viedol nás k odriekavému životu. Z jeho duchovných detí sa mnohí stali saleziánskymi i diecéznymi kňazmi, rehoľnými sestrami saleziánkami, saleziánmi spolupracovníkmi či dobrovoľníčkami dona Bosca.

Po páde totality spolu s inými spolubratmi a FMA zorganizoval trojmesačný kurz katechetiky. Prednášal výborne, logicky, kázne mával dlhé, ale výborné, praktické a kázal pri každej svätej omši.

Bol poslušný voči predstaveným. Don Ernest Macák mu kázal prechádzať sa jednu hodinu denne. Som svedkom toho, že poslúchol, hoci veľmi nevládal. Povzbudzoval nás poslúchať predstavených. A on tiež rešpektoval ich rozhodnutia.

Vedel sa tešiť z prírody, kvetov a hríbov, ktoré s obľubou hľadal. Častejšie opakoval tieto vety:

• Aj jedna duša je dosť veľká diecéza pre jedného biskupa.
• Božie kráľovstvo sa dobýja násilím.
• Daj mi duše a ostatné si vezmi.
• Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá.
• Ježišu, tebe žijem… sa modlil po každom svätom prijímaní. Takto obnovoval svoje sľuby.

Vďaka, Pane, za otca Ivana i za to, že som toto svedectvo mohla napísať. Pomáha nám z neba napríklad aj tým, že poslal do Trnavy na Kopánku dobrého spovedníka.

V Trnave 3. septembra 2002

Sestra Marie Bartová FMA