Zuberec či Zubrohlava?

Pre kresťanov v čase takzvanej totality Pán pripravil obnovu duchovného života. Ideológia bola protivná už aj samotným ideológom. Túžba hľadať Božie hodnoty bola darom, ktorý napĺňal každú pokornú a úprimnú dušu. Túžba ísť za Ježišom a „nasledovať ho zblízka“ zasiahla množstvo mladých. Bola to túžba hľadať Božie hodnoty, v ktorých evidentne konal Pán. Túžili sme zasvätiť svoj život Bohu, študovať kresťanskú pedagogiku, pracovať s mladými. Božie slovo sa pre nás stalo záľubou, obetavá služba každodennou potrebou a prežívanie hodnôt nutnosťou. K tomu všetkému bolo potrebné spoločenstvo, komunita. A to bolo možné pod vedením „duchovného vodcu“, akým bol aj Ivan Gróf.

Prečo to spomínam? Aj keď boli vyšetrovačky, perzekúcia, predsa to bola cesta za Ježišom. Chválim Boha, že nám nebolo dovolené preberať správy zo Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a podobne. Jednoducho na to nebol čas. Bola v nás túžba po Ježišovi a jeho slove, po jeho prežívaní spolu s mladými…

Cesta za Ježišom v duchovnom pohľade dona Bosca si vyžadovala formáciu v spoločenstve. To bolo možné vďaka harcovníkom 50. rokov, ktoré boli pre formáciu mladých kruté. No vďaka osobnostiam, ako bol Andrej Dermek, Janko Beňo, Ondrej Markuš a plejáda Božích mužov a žien v pracovných táboroch, priniesla požehnané ovocie. Rozbeh sa začal po Druhom vatikánskom koncile. Témy plynúce z Perfectae caritatis, Apostolicam actuositatem, Dei verbum a podobných dokumentov priniesli nebývalý rozmer práce s mladými. Väčšina spolubratov tých čias vstávala zavčas ráno, aby rozjímala nad Božím slovom.

Naša mladá duša sa niesla ako pierko vo vanutí Ducha Svätého. Bolo to pozvanie svätých, ktorí hľadali Božiu reč a pohyb. Spomínam to, nakoľko to bol základ. Formačným obdobím v sedemdesiatych rokoch bolo možné prejsť prostredníctvom Ivana Grófa. Termín na formáciu na nazýval stretko. Bolo na rôznych miestach – od Tatier až k Dunaju.

Odkaz od Ivana na stretko v Roháčoch mi prišiel cez Karola Polanského. Kájo býval u staršieho pátra jezuitu v Dolnom Kubíne. Kájo mi už rozprával o tom, ako on už v Zubrohlave takéto stretká má, čo sa tam robí, ako to mladí prijímajú. Tak mi ostala v pamäti informácia o Zubrohlave na fare, a nie informácia o Zuberci na chate…

Prišiel som v určený čas na faru v Zubrohlave, no kňaz o ničom nevedel… Žeby predsa len Zuberec?

Ivan Gróf bol pred možnými kandidátmi v čase formácie obozretný, preto nevystupoval ako kňaz. Preveroval si každého. Vedel som však z predchádzajúcich stretiek s Ivanom, že cez sviatky a nedele sa chodilo na sväté omše v mieste programu. Nuž čakal som na svätú omšu v Zuberci pri kostole a naši prišli.

Na chate ma Ivan prekvapil. Čakal som, že ma sfúkne. Jeho konštatovanie však bolo: „Paľko, vedel som, že prídeš.“ Hľadanie trvalo vari dva dni. No Ivan na rozdiel od iných mal dôveru.

Rozum je dôležitý

Keď sme na Roháčoch, tak aj spomienka. Počas formačného obdobia s Ivanom som mal niekoľko spoločenstiev chlapcov. Preberali sme Ivanovu Cestu k Pravde, ktorú dievčatá na písacích strojoch prácne prepisovali. No nebol to len tento materiál, mali sme aj ďalšie. Pri práci s mladými sme sa venovali rôznym aktivitám, ako je spoločná práca, pobyt na horách, cyklistické túry. Okrem toho sme mali denne predpísaný počet hodín štúdia. To všetko popri zamestnaní vo fabrike alebo v škole. U Ivana bola formácia pevná a nemenná. Pamätám si na jeho prednášku o zanietenej pokornej službe chlapcom. Tak prišiel týždenný pobyt v Zuberci.

Bývali sme v rodine na okraji obce. Heslo pobytu bolo: Pokorná služba mladým. Mal som na pamäti Ivanove slová. Boli sme početná skupinka… Rúbali sme katechézy. No bol naplánovaný výstup na Baranec. S pokorou som prijal výzvu podriadiť sa na túre chlapcom. Začal sa výstup. No chlapci chceli byť v cieli skôr ako po chodníku zo značkami. Namierili si to priamo na hrebeň Baranca. Z doliny sa to zdalo krátke, schodné a bezpečné. Asi po hodine výstupu prišla hmla. Po hmle dážď a napokon sneh. Fujavica tiež urobila svoje. Šli sme štvornožky, najprv v snehovej tráve, potom po skalách. Stratili sme orientáciu. Chceli sme ísť späť do doliny, no ocitli sme sa nad priepasťou. Skalný zráz… Z veselých chalanov sa stala skupina plačúcich chlapcov…

Po hodinách nečasu sme začuli ľudské hlasy. Dali sme sa uvedeným smerom. Prišli sme na hrebeň, po ktorom bol značkovaný chodník. No a ľudské hlasy? Bola to partia Poliakov pri tradičnej práci, možno kšefte. To nás zachránilo.

Od Ivana som dostal povzbudenie, že používať rozum v daných situáciách je dôležitejšie ako slepá poslušnosť. Ako dôkaz som dostal argument, že po donovi Boscovi nezostalo zachované srdce, ale mozog. „Tak používaj mozog!“

Kandidáti na zasvätený život

Pred časom sa na duchovných cvičeniach stretli dvaja kňazi pracujúci vo farnostiach diecézy. Bola to radosť. Rozbehli sa spomienky. Spoločne prežili nekonvenčné formovanie k práci s mládežou a ku kňazstvu. Po rokov úspešnej práce s mládežou však nebolí hodní žiť zasvätený život. Rada rozhodla… Spomienky však viedli ku konštatovaniu: „Takú dôslednú formáciu ako u saleziánov by sme nedostali nikde na svete.“

Niekoľkoročné formovanie bolo aj pod vedením Ivana Grófa. Pomerne často boli stretká v Plaveckom Mikuláši, v tajnom žargóne – U Mikiho. Stretávali sme sa v chalúpke z nabíjanej hliny. Chlapci aj dievčatá pozorne sledovali formačný rozmer v referovaní. Bola to forma verejnej spovede, kde sa nemohla zamlčať ani uletená myšlienka. Cirkev v osobe Ivana bdela…

A tak sa referovalo o zdraví, zamestnaní, vzťahoch, postojoch, krstnom, birmovnom a špeciálnom povolaní, spoločnom bývaní, apoštoláte, financiách, radách z duchovného vedenia, zo svätej spovede a… mnohom inom. Bolo to duchovné vyzliekanie do poslednej nitky.

V spoločnom formačnom programe bola aj spoločná činnosť. Ivan raz pred zotmením urobil prednášku. Myslím, že téma bola o dôvere v Božiu pomoc, o víťazstve nad sebou v neriešiteľných ťažkostiach. V Plaveckej doline boli stanovištia, kam sme chodievali na ruženec. Bolo to často až po hrebeň pohoria Karpát. Z uvedených miest bolo potrebné doniesť niektoré veci. Vytvorili sa skupinky, ktoré vyrazili do terénu lesného porastu doliny. Myslím, že baterky neboli, keďže sa o budúcom formačnom programe dopredu nehovorilo. Intuícia zlyhala, šuškanda nebola, nuž sa išlo. Lenže o chvíľu, asi po hodine sa zotmelo. Formačné mužstvo a dievčence si vzorne plnili úlohu. Po niekoľkých hodinách plnenia úlohy sa väčšina dievčat nevrátila, a to už bola pomaly polnoc. Ivan vyhlásil pátranie… veď už tu mali dávno byť! Kandidáti na zasvätený život chodili po lese a prevolávali sa mená, zvyčajne prezývky. Bolo to potrebné, lebo všetko bolo tajné. Niektoré dievčatá boli v tme učupené za väčšími skalami a čakali, možno na ráno…

Pamätná noc stratených duší. Niektorí spolubratia si začali dávať otázky: Bolo to potrebné? Jožko Tóth z Veľkého Bielu, kandidát svätého života, v hlbokej pokore so sklonenou hlavou položil Ivanovi otázku: „Ivan, a bola to vôľa Božia, čo sa udialo v noci?“ Ivan sa začudovane pozrel na Jožka a prišla odpoveď: „No samozrejme! Veď sme tu všetci, nikomu sa nič nestalo… prekonať seba je víťazstvo…“ Jožko sa zmohol iba na ospravedlnenie: „Prepáč, Ivan…“

V skratke: skúška odvahy, poslušnosti, sebazáporu, povolania nasledovať Pána zblízka v nečase, v tme – prešla. Len ubolené, unavené pohľady hovorili o náročnosti témy… Domov sme sa vrátili zdraví a šťastní v starej, rozpadnutej a preplnenej embéčke Janka Puchalu…

Šopka v Mikuláši

V polovici sedemdesiatych rokov som bol zamestnaný ako technik a neskôr ako stavbyvedúci na prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh – horná nádrž. Vlastne som si užíval pohľad na doliny, kde som prežil detstvo. Stíhal som stretká, prácu, apoštolát i cestovanie. Neskôr v mene svätej poslušnosti som sa presťahoval do Ružomberka. Práca neďaleko varne na kyselinu mi poznačila pľúca a zmenil som zamestnanie. Spomínam to, keďže aj krátky pobyt v stolárskej dielni urobil zo mňa, čuduj sa svete – majstra stolára. V tejto odbornej povesti ma preveroval aj Ivan.

Na stretku u Mikiho sa konštatovalo, že nás je pomerne dosť. Chce to rozšíriť prevádzkové priestory. Priestory boli po preverovaní potrebné na duchovné vedenie, neskôr na spovedanie alebo na vytváranie komunity pre dievčence. Veď boli tiež vo formácii. Ivan zhodnotil situáciu, a ja ako bývalý stavbyvedúci či pomocník v stolárskej dielni som mal možnosť sa vyjadriť. Kde bude šopka a ako na vec. Vedeckých názorov bolo slušne, no Ivan to doriešil: „Paľko, urob to, veď vieš ako, si predsa majster a stavbyvedúci!“ Ako na vec? Na dvore rodného domu v Tatrách som tvoril skladačku letnej kuchyne. Po mamkinej línii som mal zmysel pre tesárčinu. Mamini bratia sa chytili práce. Doma na dvore sa vytvorila mikrostavba, očíslovali prvky a previezli na dvor k Mikimu. Skladanie nebolo lukratívne, nakoľko vedecký výskum a pedagogika má iný názor, ako je realita budovania. Neviem, či šopa stojí na danom mieste, ale slúžila roky pre dobro. Za každým kňazským a rehoľným povolaním je obeta. Obeta je cesta kríža, strácanie seba. Svätý Boh nás vedie po nekonvenčne zaujímavých cestách, aby sa mnohí iní s ním mohli stretnúť.

Pane, chválim ťa…

V Liptovskej Tepličke
a 4. februára 2020

Ivan o šopke povedal:

Šopka, to je vynález Paľa Glejduru, on bol hlavný staviteľ. V Liptovskom Mikuláši ju vyrobil jeho strýko, následne ju rozobrali a Paľo ju previezol až sem. Každá doska je očíslovaná. Pamätám si, že keď sme šopku stavali, napadlo veľmi veľa snehu, ale za jeden deň sme ju poskladali. Bola už neskorá jeseň. Keď som bol v Borskom Mikuláši, tu som býval, spovedal a tu sme mali aj duchovné rozhovory. Keď som bol unavený, išiel som si sadnúť pred šopku na lavičku, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu.