Posledné dni života

V stredu 14. decembra otec Ivan telefonoval saleziánovi Jozefovi Sobotovi na Oravu: „Keď chceš byť ešte so mnou, keď ma chceš vidieť, príď.“ Jožko Sobota pricestoval a v piatok 16. decembra 2020 bola pochovaná pani Havlíková, u ktorej obaja ako mladí saleziáni kedysi bývali. Otec Ivan už nemal síl na pohreb, ale spolu s Jožkom Sobotom o 13. hodine popoludní odslúžil za nebohú svätú omšu. Otec Ivan ešte rozdával aj sväté prijímanie. V ten deň odpadol a poranil si pery. Ráno bol totiž na kontrole u lekára na Antolskej, kam ho odviezol spolubrat. Dali mu lieky, ktoré mu veľmi znížili tlak.

V nasledujúcom roku z 23. na 24. mája 2001 som mala sen. Boli sme v starom Miki, kde bolo veľké množstvo mladých. Otec Ivan mi vo sne povedal: „Maja, stíš sa a buď dobrá!“

sestra Mária Bartová FMA, výňatok z denníka zo 14. decembra 2000

---

Posledná spomienka

V pondelok 19. decembra 2000 navečer som mala povinnosti v Bratislave a chcela som ešte navštíviť otca Ivana na Trnávke. Bolo už neskoro, okolo ôsmej hodiny večer, ale bratia ma bez problémov k nemu pustili. Otec Ivan ležal, mal zapnutý televízor, ale program ho nezaujímal. Prisadla som si k jeho posteli a chvíľu sme sa rozprávali. Necítil sa dobre. Na stolíku mal položený pohár mlieka. Poprosil ma, aby som mu ho podala, že mu urobí dobre. Mlieko však nepomohlo. Spýtala som sa ho, či by predsa len nebolo treba zavolať lekára. Povedal mi: „Nie, netreba, veď preto som žil, preto som sa unúval, aby prišla táto hodina. Ak to Pán bude chcieť, idem domov, nebo je náš cieľ.“

Netušila som, že nebo je na dosah, že som pri jeho smrteľnej posteli, že mu ostáva už len niekoľko hodín. Netušila som, že som na poslednom stretnutí s milovaným človekom, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil môj svet a ktorému vďačím za najhodnotnejšie a najkrajšie chvíle môjho života v intenzívnej Božej prítomnosti. Postupne sa upokojil, aspoň tak sa zdalo. Počas stretnutia mi ešte povedal: „Pozri sa, aké pekné kvety som dostal!“ Po celý čas z neho sálala otcovská neha a láska.

Potom som odišla, zaslepená ako emauzskí učeníci, lebo som nevybadala, čo ho čaká: noc plná bolesti a bdenia, noc opustenosti a samoty bez štipky ľudskej útechy, podobne ako Ježiša, keď učeníci zaspali a nevládali pri ňom bdieť… Ostal sám so svojím Pánom, s ktorým sa stotožnil aj v jeho getsemanskej agónii.

Nasledujúci deň – v utorok 20. decembra – mi okolo piatej hodiny ráno zazvonil mobil. Bol to on, otec Ivan. Povedal mi, že o chvíľu ho sanitka vezie do nemocnice, vraj volal Mariánovi. Jeho hlas znel prirodzene, milo, starostlivo. V ten deň som sa s ním totiž mala stretnúť v Šamoríne. Potešilo ma, že sa dostane do starostlivých rúk lekárov, ale bolo mi ľúto, že som sa o to nepričinila ja predchádzajúci večer…

Po tomto telefonáte som už nevedela zaspať…

Asi o tri hodiny mi volala Janka Príbelská. Po dlhej chvíli ticha mi s hlbokým smútkom v hlase oznámila: „Otec Ivan odišiel…“
…

Alžbeta Šuplatová
V Hrubom Šúri 8. júla 2020

---

Posledné chvíle života

Na posledné obdobie života dona Grófa spomína jeho „duchovné dieťa“, ako don Gróf zvykol nazývať svojich zverencov, lekár Marián Príbelský: „Ivan Gróf zdravotné problémy, on sa celý aktívny život rehoľníka a učiteľa nešetril. Posledné dva-tri roky bol chorľavý, mal problémy so srdcom, a preto sme sa veľakrát stretli aj na Trnávke u saleziánov; sprostredkoval som mu niektoré vyšetrenia. Tam mu už ubúdali sily. Zomieral, keď som mal nočnú službu. Volal mi o piatej hodine ráno, že mu je celú noc hrozne zle, že ma nechcel budiť, ani obťažovať spolubratov a že leží na podlahe. Zavolal som mu sanitku, posádke som povedal, že tam a tam nájdu kňaza, ktorý leží na zemi. Doviezli ho a dali ho na jednotku intenzívnej starostlivosti. Ťažko dýchal, prezrel ho internista, bol som pri ňom, chrčal. Nevedel som, že je to rozlúčka s ním. O krátky čas počas mojej vizity volali z JIS-ky, aby som prišiel, že Ivana Grófa resuscitujú, ale už sa mu nedalo pomôcť. Jeho posledné slová boli povzbudivé, ešte povedal, aby sme sa snažili. Bol to ,on‘. Keď bol mladý, chodil do najvyšších kopcov na výlety, bol štíhly fešák, dievčatá – nevediac, že je kňaz – doň zaľúbené. Ivan Gróf sa snažil byť náš duchovný otec. Jeho apoštolovanie nám dalo opravdivú vieru a zmysel života.“

Zdroj: Pamäť národa, 2019, ročník XV, č. 4, s. 42