Mohlo by sa zdať, že korene inšpirácie pre prácu s manželmi a rodinami otec Ivan prevzal od Janka Beňa. Nie v elitárskej forme, ani s prísnym výberom ľudí, ktorí hneď na všetko nemali. Usiloval sa o to, čo bolo u Janka dobre vyskúšané, prevziať a prispôsobiť v jednoduchom ľudovom štýle. Rozhodujúcejšou však bude iná skutočnosť. Keďže sa venoval stovkám mladých ľudí, bolo len prirodzené, že mnohí medzi sebou nadviazali vážnu známosť a chodili za otcom Ivanom aj vo dvojici. Celkom prirodzene tak rástli nielen vo viere, ale otec Ivan ich pripravoval aj na manželstvo a rodinný život. Učil ich žiť čisto nielen ako mladých a snúbencov, ale aj ako manželov, ruka v ruke s apoštolátom vo svojom prostredí. Zaiste spočiatku nemal veľa skúseností, musel si prešliapať svoju vlastnú cestu a rásť spolu s nimi a popri nich.

Prvému páriku sa začal venovať ešte ani nie ako tridsaťročný v Senci v roku 1964.

Prvé stredisko Združenia saleziánov spolupracovníkov na západe pod vedením otca Ivana vzniklo v Senci v roku 1983, no hneď o rok nato, keď ďalší jedenásti robili prísľuby, vznikli už dve strediská: jedno senecké s okolím a druhé bratislavské spolu s Trnavou. Títo všetci boli fakticky už dávno saleziánmi životom, čiže najprv boli apoštolmi vo svojich rodinách, v školách či vo farnostiach. Až potom sa začali združovať do oficiálneho Združenia.

Manželom otec Ivan rád pripomínal, že ich vzájomný vzťah má byť ako láska Krista a Cirkvi. Na sobáše a krsty početných detí ním pripravených spolupracovníkov však nechodil, lebo na všetky by prísť nestíhal a nechcel sa nikoho dotknúť. Keď otec Ivan chodil do rodín, miloval malé deti a tie milovali jeho. Kupovali sa mu hory lízaniek a cukríkov, ktoré nosil vo svojej ošúchanej aktovke a s obľubou ich rozdával novým prírastkom v rodinách, kam za ním prichádzali aj iní manželia, často aj so svojimi ratolesťami.

V roku 1987 sa otec Ivan stal delegátom spolupracovníkov na celom Slovensku, čím vystriedal otca Václava Kociana. V tomto roku už fungovalo šesť stredísk a v ďalšom roku pribudli ďalšie dve strediská. Otec Ivan budoval s nimi celú vnútornú organizáciu Združenia aj s formáciou.

Keď bol dokončený preklad Pravidiel apoštolského života (PAŽ, 87) z taliančiny, otec Ivan začal so všetkými skupinami v prednáškach tieto ich životné pravidlá postupne vysvetľovať.

Skupiny prvých spolupracovníkov v rámci Slovenska boli spočiatku veľmi rôznorodé čo do pôvodu, prípravy i praxe, a tieto duchovné cvičenia pomohli vytvoriť určitú jednotu Združenia v mnohorakosti pôvodu jednotlivých členov. Kým sa rozbiehala činnosť miestnej i provinciálnej rady saleziánov spolupracovníkov, otec Ivan im pomáhal, ako mohol. Bolo treba vypracovať plán formácie nových spolupracovníkov, stanoviť kritériá na prijatie do aspirantátu, pripravovať pre nich formačné prednášky a duchovné cvičenia. Postupne sa saleziáni spolupracovníci osamostatňovali a v každom stredisku im pomáhal kňazskou službou provinciálom určený salezián. Napriek tomu, že kritériá na prijatie nových členov boli náročnejšie ako spočiatku, záujemcov o toto laické saleziánske povolanie pribúdalo a Združenie získalo na vážnosti.

Počnúc rokom 1988 začal otec Ivan pre spolupracovníkov každoročne robiť výročné konferencie na základe strenny hlavného predstaveného Saleziánskej rodiny vo všetkých strediskách Združenia. Boli na ne prizývané aj ostatné zložky Saleziánskej rodiny, najmä Dcéry Márie Pomocnice.

V posledných rokoch, keď otcovi Ivanovi ubúdali sily, prichádzal viac do kontaktu s členmi Združenia s rôznymi zodpovednosťami, službou ktorým bol poverený svojimi predstavenými. Stretával sa s nimi vo svojej garzónke, ale najmä na ich bytoch a v ich domoch, no i v aute, v parku a napokon aj v komunitách, do ktorých patril, aby im poslúžil duchovným sprevádzaním. Zvyčajne ich „vybavoval“ dlho do noci.

Niektorí po celý život prijímali jeho duchovné sprevádzanie a prežili u neho aj zo dvadsať duchovných cvičení. Podľa ich svedectva vždy ťali do živého, a predsa väčšina nepochybovala o správnosti cesty a metódach, akými ich viedol.