MLADÝ SALEZIÁN
(1954 – 1959)
Pár mesiacov po prvých, hneď trojročných sľuboch, vzal don Izakovič Ivana na Moravu do Moravca, kde boli sústredení viacerí predstavení vtedajších saleziánov. Hlboko na neho zapôsobil don František Valábek, ktorý mal z Ivana veľkú radosť, že sa začínajú objavovať prvé neústavné povolania.
A na celý život si vzal k srdcu radu dona Hlubíka, aby pri každom pozdvihovaní počas svätej omše prosil: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“ (Lk 5, 12) a aby si veľmi uctieval Pannu Máriu. Obe rady zachovával po celý svoj život.
Ivan aj po zložení prvých sľubov býval s Jožkom Sobotom na Trnávke, kým si Jožko nedokončil štúdiá. Vstávali pravidelne o 4.45, o piatej sa modlili a meditovali, a potom išli trolejbusom na svätú omšu o 5.45 do Blumentálu. O 6.30 sa Ivanovi začínali prednášky. V študentskej jedálni sa mohol nenápadne stretnúť aj s inými spolubratmi, prípadne inými tajnými rehoľníkmi, ktorí študovali na tej istej škole, a bratsky si najmä pri večeri spolu posedieť. Keď sa vrátili domov na privát okolo ôsmej večer, nasledovalo duchovné čítanie a náboženské štúdium, o deviatej večerné modlitby a spánok. So spolubratmi na Trnávke sa stretávali len pri cvičení dobrej smrti, ktoré si robili sami, bez kňaza.
Ivanovým predstaveným ostal bývalý magister don Izakovič na ďalších osem rokov. Naďalej sa na rozhovory stretávali potajomky skrz bezpečnosť. Už nie na bratislavských uliciach, ale zvyčajne vonku na poliach v okolí Modry a Pezinka. Ivan od neho vždy dostal odkaz, kde a o ktorej má vystúpiť z vlaku, a išlo sa. Keď don Izakovič spoznal Ivanovu túžbu študovať filozofiu a teológiu, aby sa stal kňazom, odhalil mu svoje kňazstvo a v nadšenom mladom saleziánovi ožila nádej, že aj on sa bude môcť k nemu prebojovať. Keď don Izakovič videl jeho túžbu po kňazstve, oznámil to donovi Jánovi Beňovi, ktorý vtedy zastupoval inšpektora Jozefa Bokora. Ten si ho pozval na prvú skúšku z filozofie: z logiky i kritiky naraz, a bol spokojný. Povedal mu, že môže v skúškach pokračovať u dona Izakoviča. Za jeden rok zvládol – popri štúdiu pedagogiky na vysokej – celú filozofiu a pokračoval s dogmatikou a morálkou v latinčine, ktorých štúdium dokončil zároveň s promóciami. Predstavení ho museli občas aj brzdiť, aby sa príliš nehnal dopredu.
Apoštolát s mládežou nerobil žiaden; mal totiž úlohu študovať, iba ak príležitostne vplýval na svojich spolužiakov.
Na internát však nechodil, lebo prostredie v ňom bolo nevhodné pre mravnosť. Čo sa dialo v Spoločnosti u saleziánov, nevedel, všetko bolo tajené. Stačilo mu, keď sa za ním raz alebo dvakrát v roku zastavil don Beňo. Mal k nemu veľkú úctu, lebo bol to on, ktorý vzal na seba riziko začatia jeho noviciátu, skúšok a vysviacok bratov.
Vážil si ho aj pre jeho literárnu činnosť, najmä za meditácie Deň čo deň. Videl v ňom ideál saleziánskeho kňaza a rehoľníka, nadšeného apoštola a láskavého brata i otca.
V tomto období zažil prvé stretnutie naživo so Štátnou tajnou bezpečnosťou, ktorá si prišla po Jožka Sobotu, aby ho vzali na výsluch. Ivan nestratil duchaprítomnosť a požiadal eštebákov, či by aj jeho nevzali so sebou do mesta na prednášky. Do poslednej chvíle chcel byť pri spolubratovi, ktorému nebolo všetko jedno, a tiež vedieť, kam ho vlastne vezú. Rovnako ho až do večera čakal na Februárke, kde mali bratislavskí eštebáci sídlo, na čo si Jožko s dojatím spomínal po celý život.
Po skončení vysokej školy chcel ostať ako nadaný asistent na katedre, kde počas štúdií robil pomocnú vedeckú silu, aby si niečo zarobil, ale pre jeho i keď ojedinelú účasť na študentských udalostiach v rokoch 1955 – 1956 mu to vedenie fakulty nedovolilo. Tak si vysníval, že by išiel učiť do Nitry na gymnázium, ale ani tento sen mu nevyšiel.
Dostal umiestenku na gymnázium v Senci, kam nastúpil 25. augusta roku 1957.
